Selflove nie je selfish
Dnes sa stali dve zásadné veci. Okrem iných, ktoré ma potešili. A tie ma prinútili toto napísať. Nie som úplne zástanca komentárov na facebooku, ale absolútne nenávidím, keď sa niekto povyšuje nad druhých. A kyberšikana už naozaj naberá na obrátkach.
Zbadala som post v jednej skupine kde sa rieši turistika, sú tam krásne a naozaj rozmanité fotky. V poste boli fotky dediny z prechádzky jednej staršej pani, úplne neškodné, a v popise bolo niečo ako: "Dobrý deň, dnešná prechádzka v dedinke." Úplne som čakala, kto to prvý okomentuje, lebo viem, aký sme národ. A dočkala som sa. Za pár minút pribúdali výsmešné komentáre od rôznych mužov typu: "Toto nemá nič s turistikou." "To aj moja cesta do drogérie je turistika, môžem odfotiť aj mačku." "Neviem odkedy je dedina turistika, choďte na hory a nepridávajte tu somariny." Prepáčte ale....ČO TI J*EBE?! Kde je rešpekt?
Ešte som pár minút počkala, a potešilo ma, že sa ihneď našli ľudia, ktorí si pani zastali. Súhlasím s myšlienkou, že nemá zmysel sa v komentároch hádať. Rada si však ľudí zastanem, preto som napísala toto:
"Prepáčte páni, ale čo Vám tak strašne na tom vadí? Fakt sme taký národ, že hneď ako je šanca tak na seba agresívne vybiehame a s radosťou si robíme srandu a ponižujeme ostatných? Nestíham sa čudovať, že už to keď niekto starší dá fotky z prechádzky, a nie hôr je problém. Prosím, trochu rešpektu k sebe navzájom by prospelo."
Pridalo sa niekoľko ďalších ľudí. Všetci sme im to snažili vysvetliť, a páni do jedného, bez ospravedlnenia komentáre zmazali. Tých chcem povedať, že fakt je potrebné aby sme sa mali radi. Ani nie tak medzi sebou, ale seba samého. Inak sa deje toto. Zámerne vyhľadávame konflikt, a ventil na druhých ľuďoch, ktorí za nič nemôžu! Bolo mi z toho ťažko. Asi za hodinu mi prišla od pani táto správa:
No nie je toto lepšie? Či je to internet, alebo niekde na ulici, buďme ľudia, nie idioti. Nikto za tvoje nešťastie v živote nemôže. Len ty sám. Amen.
No a ešte, ak ste videli moje vychrtlé telo na instagrame, haha. Hej, vidno mi rebrá, a veľa krát som plakala, že chcem zadok jak fitnesky. Už nechcem. Ani náhodou. O téme váha a spoločnosť by sme sa mohli baviť mesiace. Nikdy sa mi to nepodarí dostatočne zdôrazniť.
Viem, že veľa, veeeľa báb má problém so selflove, sme tu s tým dosť pozadu, a vlastne ani neviem, či sa to u nás niekedy zmení na takú úroveň, aká je v iných štátoch. Kiež by! Chcem len jednu vec. Aby sme sa prestali porovnávať. Nič viac. Je to absolútne zbytočné, a protichodné, jednoducho to nemá žiaden zmysel. Okráda to o radosť. Jediné, čo sa u nás týmto štýlom prejaví, je závisť, a súperenie. Treba si však uvedomiť, že práve kvôli tomu sme často nešťastní, neúspešní, nenaplnení a smutní. Byť nedokonalý je super!
Ako decko ma šikanovali aj kvôli šikmým očiam a pehám. Trepala som si preto na ksicht 2 tony mejkapu, a nesmiala som sa, lebo keď sa smejem, nevidno mi oči, haha. Aké hlúpe, však? Pokiaľ som si však neuvedomila, že mne sa to vlastne páči, a nie je môj problém, že niektorým nie. Prečo mi to vlastne trvalo tak dlho? Neviem, možno bol názor druhých pre mňa viac ako môj vlastný. Každá máme na sebe jedinečné niečo iné. Dnes svoje čínske oči milujem a pehy ani neviem, že mám. Ale sú cute!
Takže sa prosím snažme dosiahnuť v živote čo chceme, čo nás robí spokojnými, a buďme vytrvalí. A ešte. Neberte si nič osobne.
