Mám pocit, že pozerám ten istý film dookola. 

Chodím na to isté miesto. Prežívam ten istý deň. - Toto som si tu našla uložené z 13. marca tohto roku. To bolo približne obdobie kedy sa mi začali prehlbovať depresívne nálady a úzkosti. Ale nechcem písať o tomto, lebo načo, je neskutočne veľa ľudí ktorí prežívajú to isté, podobné, horšie. 

Chcem sa podeliť s tým, ako som sa postavila k mojej najväčšej insecurity (naozaj to neviem preložiť), ktorá mi vždy spôsobovala veľký stres a postupne spúšťala srandy, s ktorými bojujem dodnes.  Rovnako sa podelím s odpoveďami od vás. 

Jednou z mojich viacerých slabostí (povedzme, že takto to preložím) bolo vždy to, že som veľmi citlivý človek, a naozaj ľahko sa rozplačem pretože mi všetko ublíži a všetko sa ma dotkne. Už som sa rokmi naučila, že si nemám brať veci osobne, ale nejaký čas dozadu bolo pre mňa naozaj ťažké zobrať kritiku a nereagovať hneď agresívne alebo podráždene. Nie žeby sa mi to teraz nonstop darilo. To vôbec. Je to však niečo, kvôli čomu mám zo seba vždy zlý pocit a chcem to vytesnať. Viac menej sa mi to darí. Pochopila som, že ľudia chápu veci iba z nich úrovne vnímania. Že keď je na nás niekto bez príčiny nepríjemný, nie je to váš problém, ale jeho. Že niekto kto ma bezvýznamne dookola kritizuje si nezaslúži úsmev, ale poslať do p.če:)

 

Druhá je viac menej prepojená s prvou, a je to to, že som veľmi chudá. Aspoň to hovoria ľudia (nie všetci samozrejme) a spoločnosť. Denno denne sa stretávam s nie úplne nutnými názormi na moju postavu a stravovanie. V minulosti som si vytvorila bublinu a každému som na to odpovedala len: "ja viem". A poviem vám úprimne, radšej som mala povedať: "Okej, ty si tlstý, a tiež ti nemusím aby si prestal jesť vždy keď ťa stretnem. Kto ma pozná vie, že ja nie som úplne zástanca toho, že nutne musíme rešpektovať starších, alebo vlastne celkovo. Dlho som bola. Ale zistila som, že úplne zbytočne. Ľudia ktorí nerešpektujú ostatných si nikdy neuvedomia že robia niečo zle, pokiaľ im to človek  neukáže. (Alebo to vedia a sú ozaj tak tupí?) Keď niekto nerešpektuje mňa, nefejkujem úsmev a slušne sa mu snažím (fakt sa snažím) vysvetliť, čo je aj čo nie je podľa mňa adekvátne. Každopádne, ľudia sú naozaj veľmi komplikovaní, a jediný spôsob ako byť v pohode je nebrať si nič osobne. Nič. Ľudia nič nerobia kvôli tebe. Robia to z vlastného presvedčenia, minulosti, podľa toho ako sa zobudia, akú majú náladu, ženu, manžela, rodičov, záujmy, myšlienky, pocity, atď. 

A viete čo musíte urobiť? 

Odpustiť si minulosť. Ak vašu neistotu formoval niekto blízky alebo autorita, priznajte si to. Prijmite seba samého. Pozastavte sa. Neporovnávajte sa. Uprednostnite svoje potreby. Udržujete si dobrú spoločnosť. Zamyslite sa nad dobrým, čo robíte, čomu sa venujete, čo sa vám na vás páči. Urobte si čas na radosť. 

VYBUDUJTE SI SEBAÚCTU 

Spravte si zoznam všetkého, čo robíte správne  - jednoducho sa nad tým zamyslite.

Je pravdepodobné, že vaše myšlienky nezohľadňujú stovky tých pozitívnych mikrorozhodovaní, ktoré každodenne robíte. Keď si spomeniete, ako ste pomáhali kamarátom, susedom, alebo asistovali šéfovi počas dôležitého stretnutia, môže vám to pomôcť zamerať sa skôr na svoje prínosy ako na nedostatky. Skúste si zacvičiť v boji proti svojim negatívnym myšlienkam, ktoré prichádzajú: Odpustite si a pochopte, že ide o ojedinelé prípady, ktoré vás nedefinujú ako človeka.

Uprednostnite svoje potreby - Ak neustále uprednostňujete  potreby iných pred svojimi vlastnými, nevážite si samého seba dostatočne. 

- Vyživujte svoje telo masážou alebo cvičením.

- Venujte sa svojej obľúbenej činnosti každý deň najmenej 30 minút.

- Odpojte od telefónu alebo urobte si detox na sociálnych sieťach.

- Doprajte si dobré jedlo.

- Precvičujte si súcit; rozprávaj sa pekne sám so sebou. (Čo? To znie úplne divne keď som to po sebe prečítala. Ale vysvetlím. Raz mi niekto povedal, že keď sme na seba zlí a vyčítame si veci, ktoré nutne nemusíme, budeme to robiť aj pri ostatných. Pamätám si, že som spomínala, že nemám rada keď si poobede pospím keď mám povinnosti. Potom si nadávam prečo som zaspala keď musíme robiť dôležité veci. Nemali by sme k tomu vraj takto postupovať. Práve naopak, pochválim sa a poviem si ako dobre  som si oddýchla, a som ready vykonávať povinnosti, ktoré ma čakajú. Chápete, čisto príklad. Ale funguje to. Chváľte sa za všetko. Lebo prečo nie.

(Aj to, že sa pravidelne stravujete a uprednostňujete spánok, môže zvýšiť vašu sebahodnotu.)

Odstúpte od problémových situácií

Spomeň si na časy, keď si sa cítil obzvlášť neistý S kým si bol? Čo si robil? Všímanie si ľudí a

situácií, ktoré vyvracajú vašu sebaúctu, vám môže pomôcť presne určiť, čomu sa máte vyhnúť. Ak sa obklopujete takzvanými „priateľmi“, ktorí si zvykajú poukazovať na vaše chyby, je to jasný znak hľadania lepšej spoločnosti. Nie je nič lepšie, ako keď sa obklopíš milujúcimi a podporujúcimi ľuďmi, aby si vybudoval svoju sebadôveru a aby si sa cítil prijatý tým, kým si.

Aby som v tom nebola sama, aj vy ste sa podelili o svoje nedostatky alebo pocity neistoty (za čo som nesmierne vďačná!):

                                                           Som neistý/á, keď: 

"Keď niekto z partie mojich priateľov a blízkych sa - buď povyšuje nado mňa, neberú moje výpovede či odpovede vážne, spochybňujú ma, neakceptujú ma ako seberovného, pričom sa snažím robiť maximum tak, ako ostatní členovia v tíme. Potom to je skúška, ako každý študent neverím svojim znalostiam a idem na skúšku úplne neistá aj o tom jak sa volám. Ďalšia vec je v porovnani s výsledkami druhých ľudí, aj keď sa porovnávať nemáme ale naše okolie nás ovplyvňuje aj tak, podvedome."

"Keď mám pri sebe konkurenciu z oblasti."

"V kolektivu lidí (ne nejbližších přátel a rodiny) jsem často přehlížená, když jsem s nějakou kamarádkou, která je hubenější, atraktivnější atd než já. I při výběru oblečení, kdy si uvědomuju, že nemůžu nosit všechno, co se mi líbí, ale musím se přizpůsobit svému tělu."

"Keď mám robiť niečo pričom sa ukáže že to neviem (tú vec) a je na mňa vyvíjaný nátlak (pozitívny-ty to dokážeš, sak pod vyskúšaj to/negatívny - hyb sa, urob to.)" 

"Nízke sebavedomie." 

"V spoločnosti dievčat."

Odpovedí bolo niekoľko, od školy - práce, až po komfortnú zónu. 

Je na tvojom tele nejaká vec, ktorá ti prekáža / máš kvôli nej nízke sebavedomie a cítiš sa "insecure" ? Ak áno, čo to je?

prikladám pár odpovedí od vás:

"Brucho, sadlo, malá postava, malé prsia."

"Tmavá pleť, jazvy a slabé vlasy no a neviem anglicky!"

"Nadváha"

"Výška , nohy"

"Pupok"

"Nohy, prsia"

"Väčšie brucho, ktoré sa snažím vypracovať, ale nemám kvôli tomu až tak moc nízke sebavedomie, naučila som sa to brať ako moju súčasť."

"Bolo to akné a stále občas je, ale už to nie je taký big deal ako kedysi."

"Široké boky"

vďaka za prečítanie :)

Šanga

Diabetes. Má tento príbeh potenciál?

Rozhodla som sa tento rozhovor spísať do autobiografie. Samozrejme, má pokračovanie.

Nie je to moja skúsenosť, ale zaujíma ma feedback. 

Bol rok 2003 keď som mala 10 rokov, bola som štvrtáčka na základnej škole a schudla som na 20 kíl. Stále som vracala, bola som unavená, nevládala som chodiť, stále ma smädilo, a mala som chuť na sladké. Už som bola v takom stave, že ma otec niesol na rukách a odpadávala som do bezvedomia. Bolo zo mňa cítiť acetón. Išli sme k lekárke, ktorá zistila, že to asi bude diabetes. Hneď ma hospitalizovali na JIS (môj prvý krát, no nie posledný haha) a napojili ma na prístroje. Začali mi podávať inzulín. Bola som úplne mimo, nepamätám, si presne čo sa okolo mňa dialo. Tam som strávila asi mesiac, kým ma naučili ako fungovať, ako sa kontrolovať, jesť, a ako si správne podávať inzulín.

Po niekoľkých týždňoch ma pustili na jeden deň domov na priepustku. Rodičia ma v nemocnici mohli navštevovať každý deň, stále sme chodili na prechádzky. Spolužiaci mi zo školy poslali obrázky, aj z krúžkov na ktoré som chodila. Nikdy som to v detstve zle neprežívala, skôr až v škole keď to deti začali riešiť. Mala som strach z doktorky (z toho som mala dosť dlho blok), keďže som k nej každý mesiac chodila na kontrolu. Bola však  jediná decká odborníčka v okrese.

Pre rodičov to asi bolo ťažké, veľmi. Pred 18 rokmi nebol internet a vlastne ani informácie, iba knihy. Hlavne mamina bola na to sama, musela mi upraviť stravu, a stále ma kontrolovať. Robiť glykemické profily, musela ma mať jednoducho stále pod kontrolou. stále nejaké vyšetrenia.

Najhoršie bolo to, keď ma niekto ľutoval a plakal. Pamätám si, keď rodinná známa prišla k babke, a totálne plakala, že som chorá. Druhá babka si dokonca chystala tmavé veci, že už idem zomrieť! Úplne najhoršie to bolo v škole, keď bola tuším 5 hodina mala som vždy angličtinu, musela som sa ísť naobedovať a z prvej hodiny som meškala vždy 15 minút. Musela som si ísť pichnúť inzulín do kabinetu a najesť sa. Deti to strašne riešili. Pamätám si, že sme mali telesnú a jedna nemenovaná učiteľka zhúkla na celú telocvičňu, že ktorá je to tá ktorá ma cukrovku. To sa ma strašne dotklo, a odvtedy to začal úplne každý riešiť.  Ale nie v tom dobrom zmysle.

Doktorka ma stále posielala na nejaké vyšetrenia, hospitalizovania, bolo to pre mňa psychicky náročné. Raz som išla na Kramáre do Bratislavy, tam sa ku mne hrozne správali. To som bola v puberte, takže som mala strašné výkyvy cukru, a hneď mi prehľadávali tašku, či tam nemám niečo sladké. Snažili sa ma však len pre nastaviť. Určite som na tom podiel mala aj ja, nevedela som tú chorobu pochopiť. Nevedela som pochopiť, že si môžem ublížiť, keď niečo zjem. Neskôr som išla na strednú školu, ktorú som nechcela. Stále som chodila po doktoroch, pravidelne som vymeškávala. Mala som vždy ospravedlnenky od doktorov, aj tak s tým však učitelia mali problém. Veľa z nich si myslelo, že chodím poza školu. Keď som išla maturovať, tak som dostala silný zápal obličiek, v nemocnici som bola dva týždne a tam som sa učila na maturity.

Neviem ani čo by som zmenila, alebo čo by som poradila mladšej „ja“ keby môžem, pretože tá choroba nebolí. Hovorí sa, že je to tichý zabijak. Čiže je to veľmi ťažko. Myslím, že dieťa v ranom veku si tak neuvedomuje tú dôležitosť. Že to môže mať nejaké následky do budúcna. Aspoň u mňa to tak bolo. 

Keby som to dostala napríklad teraz.. neviem, hovorí sa, že keď to človek dostane v dospelom veku,  je to horšie. Máte už nejaký ten štandard, a je ťažké (pre niekoho až nepredstaviteľné) sa pre nastaviť. Čiže asi by som sa snažila rýchlejšie pochopiť dôležitosť, alebo deťom, ktorým chorobu diagnostikujú v ranom veku odporučiť, aby dbali na to, aby sa o seba starali.  

Teraz keď vidím, čo všetko sa vlastne stalo.. keď som pozriem spätne, už viem že by som sa správala inak, neohrozila by som si život.. Ohrozovala som všetky možné životné funkcie. To je ale všetko o psychike, strese. Môj posledný kolaps spôsobili strašne silné lieky, najsilnejšie aké sú (kvôli nohe, ktorá sa mi ťažko hojí)  a mala som nízku glykémiu. Bolo 10:00 ráno. Ráno som sa nenajedla a zaspala som. Dostala som tak nízku glykémiu, že to boli sekundy, minúty. Kvôli tým liekom som však nič necítila. Upadla som do kómy, mohol mi odumrieť mozog,  a to už sa nedá vrátiť. Udržiavali by ma prístroje. Po tomto som si už našla poriadnu doktorku, nech ma fakt kontroluje. 

Čo si myslíš o tomto príbehu? Chcel by si sa dozvedieť viac? 

Čo môže cukrovka spôsobiť, a odkiaľ môže prameniť? 

Šanga 

Komunikácia s ľuďmi otvára oči

Nikdy som nevedela (a doteraz neviem) rozhodnúť o svojej budúcnosti a zamestnaní. Asi mám od života väčšie očakávania, a obmedziť sa na výber určitého smeru mi príde veľmi obmedzujúce. Takže ak v živote stále nevieš čo chceš, nemyslím, že je to niečo zlé. Nemyslím, že je to niečo, prečo by sme sa mali trápiť. Všetko má svoje pre a proti, a aj to, keď niekto dobre vie, čo chce, môže byť frustrujúce a človek stále môže byť nešťastný. 

Myslím, že najlepšie, čo je v tejto situácie urobiť, je spoznávať a objavovať. Vytáča ma, keď niekto povie vetu typu: "Nevie, čo chce, nič nedosiahne." Asi sme zabudli, že úspech si každý z nás definuje po svojom. Vytáča ma, keď niekto chce jednu rovnicu použiť na všetkých. Sme ľudia, nie číslice. 

Je až ohromujúce, ako každý z nás pochopí význam inak, a inak reaguje. Som druh človeka, ktorý rád spoznáva a hovorí s novými ľuďmi (nie vždy ofc). Stretnutie s rôznymi druhmi ľudí mi vždy prinieslo novú skúsenosť a najdôležitejšou vecou, ​​ktorú som sa naučila, je byť sama sebou. Znie to ako totálne odporné klišé, ale je to fakt. 

To je to isté ako v zamestnaní. Keď niekto nepracoval v gastre, alebo denno denne s ľuďmi, nikdy nebude vedieť čím všetkým si za deň tí zamestnanci musia prejsť, čiže nechápe, že správať sa ako povýšenecký čurák nepomáha.  

Ľudia radi vidia skôr to, akí v skutočnosti sme, nie ten falošný úsmev, ktorí poteší na pár sekúnd. Ak sa strácaš v tom, ako komunikovať s niekým novým, hodím sem pár rád, ktoré som postrehla:

- Vôbec netreba rozprávať veľa, vzbudí to u človeka s ktorým vediete konverzáciu pocit, že je nútený hovoriť. Nútený v dobrom. 

- Môže sa stať, že neprejaví záujem o rozhovor. Úplne v poriadku.

- Byť sám sebou, ako som spomínala je kľúč k "hacknutiu" zdravého rozhovoru s ľuďmi. 

- Buď pokorní a daj im rovnakú príležitosť prehovoriť. 

- Pozornosť pri počúvaní. Úplne na niektorých ľuďoch vidím, že počas toho ako niekto hovorí si už v hlave predstavujú odpoveď, a ani nepremýšľajú nad tým, čo dotyčný rozpráva. Myslím, že je lepšie vypočuť bez myšlienok, vypustiť predsudky a odpovedať až o pár sekúnd. 

Pre mňa bolo veľmi ťažké pochopiť, prečo sa niektorí ľudia správajú určitým spôsobom. Dokonca pochopiť, prečo sa tak správam ja. Došlo mi však, že namiesto toho, aby som hodnotila ľudí, ktorých vnímam ako „odlišných“, môžem mať väčší úžitok z toho, že si nájdem čas a porozprávam sa s nimi, aby som pochopili, o čo im ide. To vám nakoniec tiež poskytne ešte lepšie pochopenie života.

V zásade platí, že čím viac ľudí stretnete, tým viac si rozšírite vedomosti v rôznych smeroch. A rozšírením svojich vedomostí lepšie pochopíme, prečo je veľmi dôležité otvoriť oči z rôznych hľadísk! 

 Šanga 

Selflove nie je selfish a komentáre na FB sú smrť.

 

Selflove nie je selfish 

Dnes sa stali dve zásadné veci. Okrem iných, ktoré ma potešili. A tie ma prinútili toto napísať. Nie som úplne zástanca komentárov na facebooku, ale absolútne nenávidím, keď sa niekto povyšuje nad druhých. A kyberšikana už naozaj naberá na obrátkach.

Zbadala som post v jednej skupine kde sa rieši turistika, sú tam krásne a naozaj rozmanité fotky. V poste boli fotky dediny z prechádzky jednej staršej pani, úplne neškodné, a v popise bolo niečo ako: "Dobrý deň, dnešná prechádzka v dedinke." Úplne som čakala, kto to prvý okomentuje, lebo viem, aký sme národ. A dočkala som sa. Za pár minút pribúdali výsmešné komentáre od rôznych mužov typu: "Toto nemá nič s turistikou." "To aj moja cesta do drogérie je turistika, môžem odfotiť aj mačku." "Neviem odkedy je dedina turistika, choďte na hory a nepridávajte tu somariny." Prepáčte ale....ČO TI J*EBE?! Kde je rešpekt? 

Ešte som pár minút počkala, a potešilo ma, že sa ihneď našli ľudia, ktorí si pani zastali. Súhlasím s myšlienkou, že nemá zmysel sa v komentároch hádať. Rada si však ľudí zastanem, preto som napísala toto:

"Prepáčte páni, ale čo Vám tak strašne na tom vadí? Fakt sme taký národ, že hneď ako je šanca tak na seba agresívne vybiehame a s radosťou si robíme srandu a ponižujeme ostatných? Nestíham sa čudovať, že už to keď niekto starší dá fotky z prechádzky, a nie hôr je problém. Prosím, trochu rešpektu k sebe navzájom by prospelo."

Pridalo sa niekoľko ďalších ľudí. Všetci sme im to snažili vysvetliť, a páni do jedného, bez ospravedlnenia komentáre zmazali. Tých chcem povedať, že fakt je potrebné aby sme sa mali radi. Ani nie tak medzi sebou, ale seba samého. Inak sa deje toto. Zámerne vyhľadávame konflikt, a ventil  na druhých ľuďoch, ktorí za nič nemôžu! Bolo mi z toho ťažko. Asi za hodinu mi prišla od pani táto správa:

No nie je toto lepšie? Či je to internet, alebo niekde na ulici, buďme ľudia, nie idioti. Nikto za tvoje nešťastie v živote nemôže. Len ty sám. Amen. 

No a ešte, ak ste videli moje vychrtlé telo na instagrame, haha. Hej, vidno mi rebrá, a veľa krát som plakala, že chcem zadok jak fitnesky. Už nechcem. Ani náhodou. O téme váha a spoločnosť by sme sa mohli baviť mesiace. Nikdy sa mi to nepodarí dostatočne zdôrazniť. 

Viem, že veľa, veeeľa báb má problém so selflove, sme tu s tým dosť pozadu, a vlastne ani neviem, či sa to u nás niekedy zmení na takú úroveň, aká je v iných štátoch. Kiež by! Chcem len jednu vec. Aby sme sa prestali porovnávať. Nič viac. Je to absolútne zbytočné, a protichodné, jednoducho to nemá žiaden zmysel. Okráda to o radosť. Jediné, čo sa u nás týmto štýlom prejaví, je závisť, a súperenie. Treba si však uvedomiť, že práve kvôli tomu sme často nešťastní, neúspešní, nenaplnení a smutní. Byť nedokonalý je super! 

Ako decko ma šikanovali aj kvôli šikmým očiam a pehám. Trepala som si preto na ksicht 2 tony mejkapu, a nesmiala som sa, lebo keď sa smejem, nevidno mi oči, haha. Aké hlúpe, však? Pokiaľ som si však neuvedomila, že mne sa to vlastne páči, a nie je môj problém, že niektorým nie. Prečo mi to vlastne trvalo tak dlho? Neviem, možno bol názor druhých pre mňa viac ako môj vlastný. Každá máme na sebe jedinečné niečo iné. Dnes svoje čínske oči milujem a pehy ani neviem, že mám. Ale sú cute! 

Takže sa prosím snažme dosiahnuť v živote čo chceme, čo nás robí spokojnými, a buďme vytrvalí. A ešte. Neberte si nič osobne.

Meno, sláva, prestíž, moc. Kto ste však okrem toho?

 

"Kto ste bez majetku, úspechu, bez slávy? Sami neviete. Ste meno, sláva, prestíž, moc. Kto ste však okrem toho? Závislosť od týchto vecí sa stáva vašou identitou. Dáva vám falošný pocit existencie. To je ego. Nič tajomné. Je to veľmi jednoduchý fenomén." - Osho

Aj zo mňa spravilo moje ego jedného čas takého človeka, že keby sa stretnem, tak sa preplieskam. Ale je super si to uvedomiť. Teraz tu napíšem jednu veľkú pravdu a tou je, že ľudia, ktorí sa povyšujú, ma dosť vytáčajú. V princípe som robila to isté z nevedomosti, takže sa na nich nemôžem hnevať. Čo ale môžem, je postnúť tento článok, aby sme si ho všetci super ľudia prečítali, a keď sa s niekým takým stretneme, usmejeme sa a poprajeme všetko dobré. 

Osho hovorí, že ego ako také neexistuje.  Ego je iba myšlienka: nemá v sebe žiadnu podstatu.  Nie je to nič - je to len čisté nič. Dáte tomu realitu tým, že v ňu budete veriť. Ego je druh absencie. Keď sami seba nepoznáte, prichádza ego. V okamihu, keď sa spoznáte, nenájde sa žiadne ego. 

A to je presne to, čo sa mne osobne veľmi páči. A odkedy som si uvedomila fakt, že nikto nie je nado mnou, ako aj že ja nie som nad nikým, život je krajší! Vytáča ma motivačná literatúra, a citáty kde sa dookola píše, aby sme stavali seba a svoje sny nad všetko ostatné. Nemyslím to doslova, ale chápete.. Čo z nás chcú spraviť? Polomŕtvych ľudí, čo budú pozerať len a len na seba? Nie, dik. 

Prečo nerobiť dobré veci len tak nezištne? Nejdem tu zo seba robiť Matku Terezu, lebo však.. poznáme sa, haha. Ale myslím si, že dobro sa má šíriť. A dá sa to fest jednoducho. Nie som moc zástanca myšlienky "Do good in silence", pretože potom vznikajú dezinformácie ako, že nikto nikomu nepomáha, a všetci ľudia sú zlí. Ja sa vždy rada pozriem nato, ako ľudia darujú veci, čo mimochodom robím aj ja. Oblečenie ktoré nenosím posuniem ďalej. A robí to veľa ľudí. Raz za čas vyprázdnim skriňu, a buď veci darujem kamarátkam, alebo rodinám, ktoré to potrebujú. A je ich fakt dosť. Na Facebooku sú skupiny, ako: Darujem všetko, čo nepotrebujem. alebo Darujem oblečenie a všetko ostatné. V týchto dvoch sa zdržiavam a poviem vám, je skvelý pocit, darovať niekoho neterkám mikiny na Vianoce, alebo kabelky mamičkám na materskej. Je tam neskutočné množstvo ľudí, ktorí potrebujú pomoc, a teba to nič nestojí.

 

Rovnako som za darovanie/požičiavanie kníh. Niekto povedal, že knihy sa nemajú doma skladovať. Samozrejme že je to estetické, ale úplne stačí, keď ňou obohatíš dušu. 

Posledná vec, ktorú tu chcem spomenúť, je zdieľanie informácií. Ja som veľmi zvedavý človek, a je úplne normálne, ak sa pri random rozhovore zrazu spýtam: "Počuj, a ako vlastne fungovala enigma?" Tým chcem zas povedať, že nebuďme neochotní, keď sa nás niečo niekto opýta. 

To je na dnes odo mňa všetko. Žiadna spoločnosť si nepraje, aby ľudia boli múdri.

 

Ak máš otázky, postrehy, alebo dojmy, jednoducho hocičo, kľudne nás kontaktuj na email:     vsetkonarovinu@gmail.com

Šanga

Jediný raz, kedy som vstala o 5 ráno dobrovoľne

 

 

Keď mi na odovzdanie bakalárky zostávali dva dni, a ja som mala napísaný úvod.

 

Ale prešla? Prešla. To bolo prvý a posledný krát, kedy som dobrovoľne vstala o  ráno, zacvičila, vypila 3 kávy a strávila dva dni za počítačom. Nebolo to zlé, práveže som bola milo prekvapené koľko som stihla. Ak máte rady, ako skoro vstávať a cez deň sa nezabiť, dajte vedieť. Veľa ľudí mi hovorí: "Skoré vstávanie je pre teba nenormálne prospešné, a odvďačí sa na zdraví!" Neviem ako vy, ale ja keď vstanem skôr ako o 8, nedá sa so mnou celý deň baviť. A naozaj som to skúšala veľa krát. Jednoducho si myslím, že vstávanie skoro nie je pre každého. Jedine ak mám vstávať na letisko! 

Tým chcem nadviazať na jogínov, ktorí (aspoň tak sa píše v knihách) vstávajú spolu so slnkom. Čo si blázon? To fakt obdivujem. Neviem sa k tomu dopracovať, a asi to ani nechcem siliť, ale nadviažem na minulý článok, v ktorom som spomínala, že je dôležité nájsť seba, a to, čo vás baví. A úprimne, mne to fest pomohlo. Asi je tu dosť tých, ktorí jogu už praktizujú, ale chcem vám ju priblížiť.

Ako som začala? Len som sledovala ľudí, ktorí ju cvičili, čo robia, nemuseli mi ani nič povedať. Začala som meditovať, a cvičiť. Meditácia je veľká vec. Pomôže ti naučiť sa správne dýchať, upraví spánok, a o zvládaní stresových situácií ani nehovorím. Toto spojenie tela, duše a mysle by mal podľa každý povinne absolvovať každý deň. Ale nikam sa neponáhľaj, buď trpezlivý, veľké veci chcú čas. Určite sa nebudeš vedieť hneď poriadne sústrediť. Mne robili najväčší problém myšlienky, priveľmi som sa sústredila nato, aby som na nič nemyslela. To je zle. Nevedela som len tak sedieť, a nechať ich plynúť. Myšlienky prídu, musíš ich len pozorovať, a znova odídu. To, že sa nimi začneš zaoberať, spôsobí len to, že prídu ďalšie a ďalšie. Buď len ich pozorovateľ.  Začni len pár minútami, čo i len 5 minút bude mať pozitívny dopad na tvoj život. 

Jóga. Začala som ju cvičiť na škole, pokračovala v Amerike, po tom ako sa toho na mňa po pár mesiacoch valilo príliš veľa. Ak ťa bolieva hlava, chrbát, nevieš správne dýchať pri hocijakých činnostiach, nevieš sa uvoľniť, bývaš nervózny, máš časté zmeny nálad, vybuchuješ, nechávaš sa ovládať emóciami, začni ju cvičiť! Ale aj keď sa ťa netýka nič z tohto. Jóga je super pre každého. Okrem toho, že budeš oveľa silnejší ako doteraz, vypneš hlavu a hlavne, naučíš sa ako sa nenechať ovládať svojimi pocitmi a myšlienkami. A to je niečo, vďaka čomu budeš vždy o krok vpred pred druhými. 

V prípade, že chceš jógu vyskúšať, môžeš sa pripojiť na nasledujúci link každú stredu o 17:00! Jóga je pre každého. 

meet.google.com/fzy-ydcn-dyo

Ak máš otázky, postrehy, alebo dojmy, jednoducho hocičo, kľudne nás kontaktuj na email:                                                                      vsetkonarovinu@gmail.com

Šanga 

Neplytvajte rokmi ako ja!

 

Sú problémy s alkoholom sranda? 

Sú. Sem tam. Ale keby mám znova 13, bežím preč. Keď sme boli deti, internet ešte nebol na takej úrovni ako je dnes. Neexistoval Instagram, a ešte to bola doba, kedy sme sa von dohadovali deň vopred. Keď mi niekto ako mladšej povedal, že ľudia, s ktorými sa stretávaš ťa ovplyvňujú, neverila som tomu. Samozrejme ale, že je to pravda. Pri niektorých ľuďoch jednoducho nie si sám sebou, a keď si dieťa, ani o tom nevieš. A tvoj kamarát je pre teba niekto s kým ti je dobre ale iba pokiaľ je dobre. V tomto momente musíte od toho ujsť. Počúvajme viac starších. Viem, že ako mladí si často myslíme, že presne vieme o čom hovoríme, ako to bude a nebude fungovať. A potom si v duchu hovoríme, kiežby.. Dnes si už veľmi rada nechám poradiť, vlastne to doslova vyžadujem. Pýtam sa starších o radu, kontrolu, úplne bizarnosti.  

Ale späť k alkoholu. My sme začali piť preto, že sme nevedeli čo tu robiť. Nebolo v štýle tak cestovať, teda možno bolo, ale nevedeli sme o tom, pretože sociálne siete neexistovali. Tak sme sa len tak flákali po vonku, väčšinou s fľašou, lebo to bola sranda. Z víkendov sa stali týždne a takto to pokračovalo niekoľko rokov. Veľa ľudí hovorí, že vtedy bola lepšia doba, ale podľa mňa nebola. Boli sme stratení. Aspoň ja. A teraz? Viem, že je obrovský tlak, úplne to chápem. Ale sú aj obrovské možnosti. A myslím si, že dnešní „dospelí ľudia“ (myslím vek cca 20-30), ktorí by vás mohli najviac pochopiť, sú jedna z najlepších generácií aká kedy bola. Nech dôchodcovia hovoria čo chcú, sme vytrvalí, talentovaní, a nápomocní.  A čím skôr a čím viac sa budete snažiť, tým skôr vyriešite problémy ako je úzkosť, demotivácia, či strach.  A jasné, že som sa veľa krát cítila podobne ako vy. Bez vízií a predstavách o budúcnosti. Ale ak pôjdeš na tú školu, ktorú ty chceš, opustíš mesto, ktoré nemáš rád, odídeš zo vzťahu, ktorý pre teba nie je dobrý a nájdeš v sebe to, čo je jedinečné, zistíš veľa.  Samozrejme, bez digitalizácie to dnes už nepôjde, ale drahí mladší čitatelia. Máte pred sebou najlepšie roky seba rozvoja. Zistite, čo robíte najradšej. Skúšajte, neplytvajte rokmi ako ja! Urobte aj to, na čo sa necítite. Je úplne v poriadku cítiť sa zle aj po správnom rozhodnutí! Nebojte sa spýtať starších alebo aj rovesníkov o radu, rozhovor, oni s vami radi pokecajú a poradia vám! 

 

Ak máš otázky, postrehy, alebo dojmy, jednoducho hocičo, kľudne nás kontaktuj na email:                                                                      vsetkonarovinu@gmail.com

Odkaz

  Jasne, rýchlo a stručne. Narovinu.

Nadviažem na moju kamarátku Simu, ktorej odkaz pre vás ste si už mohli prečítať.

V krátkosti sa teda predstavím. Neočakávajte odo mňa slová, ktoré budú chodiť ako sa vraví “okolo horúcej kaše”. Ak mi život niečo ukázal tak asi to, že nemám rada omáčky. Jedine ak tú na špagetách. Hah, teraz by si sa mohol aspoň trochu zasmiať. Ak budeš odo mňa niečo počuť alebo čítať, tak len jasne, rýchlo a stručne. Jednoducho na rovinu. 

Chytím sa jedného slova, ktoré som použila. To slovo je “odkaz”. Nepoužívam slová ako článok, učivo a iné už na počutie nepríjemné slová. Pretože práve tak si ich mnohí z vás vykladajú. Mnohí si knihu neprečítajú len preto, že je to kniha. Alebo nejdú na nejaké miesto len preto, že tam bol človek, ktorého nemajú radi. A práve takto sa obmedzujete. A robíš to aj ty. Určite si v poslednej dobe spravil niečo, čo tvojmu uchu nelahodilo, tak si sa na to vykašľal. Uvedomme si, na základe čoho sa rozhodujeme. Nestanovuj si hranice v rozhodnutiach. “Toto spravím ak sa stane toto a sem pôjdem keď budem mať toto.” Vau. Tak práve takýmto štýlom sa nič z toho nestane. Nikdy. 

“Tu je naozaj krásne, zaobstarám si prostriedky a financie a pôjdem tam. Nebudem čakať kým príde rodič z roboty a navarí, nájdem recept a navarím ja.” Cítiš ten rozdiel? Poznám ľudí, ktorí si komplikujú život tak dlho, že v ňom už naozaj ťažko nájdu šťastie. Stanovujú si hranice, ktoré sami nepoznajú. Ale načo niečo také vôbec robiť? Určite to nečítaš prvý krát. Že keď niečo chceš, tak si za tým choď. Ľudia tak moc obmedzujú tie nekonečné možnosti, ktoré nám život ponúka. A potom sa vyhovárajú, že neboli tam a tam a nespravili to a to. Ak máš vo svojom živote niečo, sprav to. Ak máš niekoho, navštív ho. Nerieš to, kto sa ozve prvý. Ozývať sa koniec koncov bude vždy aj tak len tvoje svedomie. A mysli na ten rozdiel, ktorý teraz v sebe po týchto slovách pociťuješ. A mysli na ľudí okolo seba. 

Ukáž im tento rozdiel, pošli im tento odkaz a sleduj čo sa s nimi stane.

Susannita

Ak máš nejaké otázky, postrehy, alebo dojmy, jednoducho hocičo, kľudne nás kontaktuj na email: vsetkonarovinu@gmail.com

Začíname!

sPoznajme sa 

Kto som a prečo tu všetci vlastne sme? 

V prvom rade chcem povedať, že tu nechcem robiť osvetu. Chcem tu byť pre všetkým tých, ktorí sa cítia sami a prechádzajú niečím ťažkým, aj pre tých, ktorým je dobre. Pretože niekedy stačí veľmi málo. Chcem, aby sme boli ľuďmi a boli tu pre seba. Nie nenarodila som sa s týmto názorom, práve naopak. Ale fascinuje ma čoraz viac čo všetko dokážu ľudia. A to nehovorím o vynálezoch, pokrokoch v zdravotníctve alebo vede, či vzdelaní. Hovorím o živote. Mnoho ľudí bolo a je zlomených len kvôli nedostatočných informáciám o tom, aké dôležité je prebrať zodpovednosť za svoj život. Neviem či vám niečo z mojich slov pomôže, alebo vás rozčúlia. Každopádne, myslím to v najlepšom. 

Narodila som sa do doby blahobytu a mieru. Svet je viac menej v poriadku. Svetové vojny nie sú, začali však vojny v našich dušiach. Myslím si, že je to téma dnešnej doby.. Sme duševne vyčerpaní. So všetkými inováciami, neobmedzeným cestovaním a rýchlym zbohatnutím, materiálnymi statkami, či digitalizáciou prichádza tlak, stres, úzkosť a chceme jednoducho všetko, lebo všetko môžeme mať! Aspoň to nás učí motivačná literatúra a články na internete. Vytráca sa pokora a skromnosť. Všetci chceme vidieť svet, a zarábať peniaze aby sme zažili finančnú slobodu. A je to pre mňa tak stresujúce.. pretože sa bojím, že to možno nedosiahnem. Priznám sa, je to môj najväčší nepriateľ. A často preto v noci nespím a plačem. Myslím, že všetci máme niečo, prečo sa ráno budíme s tlakom na hrudi. A chcem vás tu podporiť, aby sme preto bojovali, a nezdali sa. Staré klišé, ale čo iné môže byť pravda? Nikto nám to nehodí pred nohy, ani nás nebude ťahať za ruku a prosiť, aby sme preto dreli. Musíme byť vytrvalí, šikovní, a podporovať sa! Pretože pokiaľ v živote nedosiahneme to, po čom najviac túžime a chceme, nebudeme schopní to úprimne dopriať druhým. 

Veľa z nás určite stále nevie, čo od života chce. Nevieme čo bude o rok, dokonca zajtra. Sme inteligentní, pracovití, vytrvalí, ale nevieme nájsť niečo, čo by malo zmysel. Čo by nebola práca, ale poslanie, pretože naše školstvo nás zaškatuľkovalo a je veľmi ťažké sa odtiaľ dostať. Vidím to na sebe, aj na veľa ľuďoch v mojom veku. Entuziazmus a zápal. A aj keď neustále otvárame ďalšie a ďalšie dvere,  stále skutočne nevieme čo je pre nás to pravé. Verím však v to správne načasovanie. 

Moje vnímanie je trochu zvláštne, ale čochvíľa mu prídeš na chuť. A budú tu hostia! Takže vitaj ! A vidíme sa opäť čoskoro. 

Ak máš nejaké otázky, postrehy, alebo dojmy, jednoducho hocičo, kľudne nás kontaktuj na email: vsetkonarovinu@gmail.com