Diabetes. Má tento príbeh potenciál?

Rozhodla som sa tento rozhovor spísať do autobiografie. Samozrejme, má pokračovanie.

Nie je to moja skúsenosť, ale zaujíma ma feedback. 

Bol rok 2003 keď som mala 10 rokov, bola som štvrtáčka na základnej škole a schudla som na 20 kíl. Stále som vracala, bola som unavená, nevládala som chodiť, stále ma smädilo, a mala som chuť na sladké. Už som bola v takom stave, že ma otec niesol na rukách a odpadávala som do bezvedomia. Bolo zo mňa cítiť acetón. Išli sme k lekárke, ktorá zistila, že to asi bude diabetes. Hneď ma hospitalizovali na JIS (môj prvý krát, no nie posledný haha) a napojili ma na prístroje. Začali mi podávať inzulín. Bola som úplne mimo, nepamätám, si presne čo sa okolo mňa dialo. Tam som strávila asi mesiac, kým ma naučili ako fungovať, ako sa kontrolovať, jesť, a ako si správne podávať inzulín.

Po niekoľkých týždňoch ma pustili na jeden deň domov na priepustku. Rodičia ma v nemocnici mohli navštevovať každý deň, stále sme chodili na prechádzky. Spolužiaci mi zo školy poslali obrázky, aj z krúžkov na ktoré som chodila. Nikdy som to v detstve zle neprežívala, skôr až v škole keď to deti začali riešiť. Mala som strach z doktorky (z toho som mala dosť dlho blok), keďže som k nej každý mesiac chodila na kontrolu. Bola však  jediná decká odborníčka v okrese.

Pre rodičov to asi bolo ťažké, veľmi. Pred 18 rokmi nebol internet a vlastne ani informácie, iba knihy. Hlavne mamina bola na to sama, musela mi upraviť stravu, a stále ma kontrolovať. Robiť glykemické profily, musela ma mať jednoducho stále pod kontrolou. stále nejaké vyšetrenia.

Najhoršie bolo to, keď ma niekto ľutoval a plakal. Pamätám si, keď rodinná známa prišla k babke, a totálne plakala, že som chorá. Druhá babka si dokonca chystala tmavé veci, že už idem zomrieť! Úplne najhoršie to bolo v škole, keď bola tuším 5 hodina mala som vždy angličtinu, musela som sa ísť naobedovať a z prvej hodiny som meškala vždy 15 minút. Musela som si ísť pichnúť inzulín do kabinetu a najesť sa. Deti to strašne riešili. Pamätám si, že sme mali telesnú a jedna nemenovaná učiteľka zhúkla na celú telocvičňu, že ktorá je to tá ktorá ma cukrovku. To sa ma strašne dotklo, a odvtedy to začal úplne každý riešiť.  Ale nie v tom dobrom zmysle.

Doktorka ma stále posielala na nejaké vyšetrenia, hospitalizovania, bolo to pre mňa psychicky náročné. Raz som išla na Kramáre do Bratislavy, tam sa ku mne hrozne správali. To som bola v puberte, takže som mala strašné výkyvy cukru, a hneď mi prehľadávali tašku, či tam nemám niečo sladké. Snažili sa ma však len pre nastaviť. Určite som na tom podiel mala aj ja, nevedela som tú chorobu pochopiť. Nevedela som pochopiť, že si môžem ublížiť, keď niečo zjem. Neskôr som išla na strednú školu, ktorú som nechcela. Stále som chodila po doktoroch, pravidelne som vymeškávala. Mala som vždy ospravedlnenky od doktorov, aj tak s tým však učitelia mali problém. Veľa z nich si myslelo, že chodím poza školu. Keď som išla maturovať, tak som dostala silný zápal obličiek, v nemocnici som bola dva týždne a tam som sa učila na maturity.

Neviem ani čo by som zmenila, alebo čo by som poradila mladšej „ja“ keby môžem, pretože tá choroba nebolí. Hovorí sa, že je to tichý zabijak. Čiže je to veľmi ťažko. Myslím, že dieťa v ranom veku si tak neuvedomuje tú dôležitosť. Že to môže mať nejaké následky do budúcna. Aspoň u mňa to tak bolo. 

Keby som to dostala napríklad teraz.. neviem, hovorí sa, že keď to človek dostane v dospelom veku,  je to horšie. Máte už nejaký ten štandard, a je ťažké (pre niekoho až nepredstaviteľné) sa pre nastaviť. Čiže asi by som sa snažila rýchlejšie pochopiť dôležitosť, alebo deťom, ktorým chorobu diagnostikujú v ranom veku odporučiť, aby dbali na to, aby sa o seba starali.  

Teraz keď vidím, čo všetko sa vlastne stalo.. keď som pozriem spätne, už viem že by som sa správala inak, neohrozila by som si život.. Ohrozovala som všetky možné životné funkcie. To je ale všetko o psychike, strese. Môj posledný kolaps spôsobili strašne silné lieky, najsilnejšie aké sú (kvôli nohe, ktorá sa mi ťažko hojí)  a mala som nízku glykémiu. Bolo 10:00 ráno. Ráno som sa nenajedla a zaspala som. Dostala som tak nízku glykémiu, že to boli sekundy, minúty. Kvôli tým liekom som však nič necítila. Upadla som do kómy, mohol mi odumrieť mozog,  a to už sa nedá vrátiť. Udržiavali by ma prístroje. Po tomto som si už našla poriadnu doktorku, nech ma fakt kontroluje. 

Čo si myslíš o tomto príbehu? Chcel by si sa dozvedieť viac? 

Čo môže cukrovka spôsobiť, a odkiaľ môže prameniť? 

Šanga 

Komunikácia s ľuďmi otvára oči

Nikdy som nevedela (a doteraz neviem) rozhodnúť o svojej budúcnosti a zamestnaní. Asi mám od života väčšie očakávania, a obmedziť sa na výber určitého smeru mi príde veľmi obmedzujúce. Takže ak v živote stále nevieš čo chceš, nemyslím, že je to niečo zlé. Nemyslím, že je to niečo, prečo by sme sa mali trápiť. Všetko má svoje pre a proti, a aj to, keď niekto dobre vie, čo chce, môže byť frustrujúce a človek stále môže byť nešťastný. 

Myslím, že najlepšie, čo je v tejto situácie urobiť, je spoznávať a objavovať. Vytáča ma, keď niekto povie vetu typu: "Nevie, čo chce, nič nedosiahne." Asi sme zabudli, že úspech si každý z nás definuje po svojom. Vytáča ma, keď niekto chce jednu rovnicu použiť na všetkých. Sme ľudia, nie číslice. 

Je až ohromujúce, ako každý z nás pochopí význam inak, a inak reaguje. Som druh človeka, ktorý rád spoznáva a hovorí s novými ľuďmi (nie vždy ofc). Stretnutie s rôznymi druhmi ľudí mi vždy prinieslo novú skúsenosť a najdôležitejšou vecou, ​​ktorú som sa naučila, je byť sama sebou. Znie to ako totálne odporné klišé, ale je to fakt. 

To je to isté ako v zamestnaní. Keď niekto nepracoval v gastre, alebo denno denne s ľuďmi, nikdy nebude vedieť čím všetkým si za deň tí zamestnanci musia prejsť, čiže nechápe, že správať sa ako povýšenecký čurák nepomáha.  

Ľudia radi vidia skôr to, akí v skutočnosti sme, nie ten falošný úsmev, ktorí poteší na pár sekúnd. Ak sa strácaš v tom, ako komunikovať s niekým novým, hodím sem pár rád, ktoré som postrehla:

- Vôbec netreba rozprávať veľa, vzbudí to u človeka s ktorým vediete konverzáciu pocit, že je nútený hovoriť. Nútený v dobrom. 

- Môže sa stať, že neprejaví záujem o rozhovor. Úplne v poriadku.

- Byť sám sebou, ako som spomínala je kľúč k "hacknutiu" zdravého rozhovoru s ľuďmi. 

- Buď pokorní a daj im rovnakú príležitosť prehovoriť. 

- Pozornosť pri počúvaní. Úplne na niektorých ľuďoch vidím, že počas toho ako niekto hovorí si už v hlave predstavujú odpoveď, a ani nepremýšľajú nad tým, čo dotyčný rozpráva. Myslím, že je lepšie vypočuť bez myšlienok, vypustiť predsudky a odpovedať až o pár sekúnd. 

Pre mňa bolo veľmi ťažké pochopiť, prečo sa niektorí ľudia správajú určitým spôsobom. Dokonca pochopiť, prečo sa tak správam ja. Došlo mi však, že namiesto toho, aby som hodnotila ľudí, ktorých vnímam ako „odlišných“, môžem mať väčší úžitok z toho, že si nájdem čas a porozprávam sa s nimi, aby som pochopili, o čo im ide. To vám nakoniec tiež poskytne ešte lepšie pochopenie života.

V zásade platí, že čím viac ľudí stretnete, tým viac si rozšírite vedomosti v rôznych smeroch. A rozšírením svojich vedomostí lepšie pochopíme, prečo je veľmi dôležité otvoriť oči z rôznych hľadísk! 

 Šanga